Prechod na navigáciu Hlavné menu
Považská Bystrica

Zaujímavé lokality

Manínska tiesňava

V roku 1988 bol na priblíženie prírodných krás a zaujímavostí Národnej prírodnej rezervácie Manínska tiesňava s okolím vybudovaný náučný chodník. Jeho trasa vychádza z Považskej Teplej (miestna časť Považskej Bystrice), prechádza obcou Záskalie, PR Kostolecká tiesňava k PR Bosmany, prekračuje hrebeň Veľkého Manína (891 m.n.m.) a zostupuje serpentínami po jeho svahu okolo minerálnych železitých prameňov k východziemu bodu. Osemnásť zastávok s informačnými tabuľami podáva geologickú, floristickú a zoologickú charakteristiku tejto vysoko atraktívnej oblasti. Prechod celého okruhu trvá cca 3-4 hodiny.


 

Kostolecká tiesňava

Chránené územie Kostolecká tiesňava predstavuje asi 500 m dlhá skalná tiesňava, ktorá vznikla epigenetickým zarezaním sa Manínskeho potoka do vápencového brala Drieňovky. Prerezaním sa bradlo rozdelilo na dve časti - Drieňovku a Kavčiu skalu. Kým ľavá strana je rozpadnutá do mnohých bralnatých útvarov a z väčšej časti zarastá hustou vegetáciou, pravá strana vytvára mohutný skalný dóm, tesne pod vrcholom so skalným previsom pseudokrasového pôvodu. Uprostred padá až k ceste obrovské suťovisko. Najmä na severnej stene kostoleckého piliera vidieť pekné ležaté prevrátené súvrstvia. Záver kaňonu tvorí rad malebných skalných rebier s malým oknom. Tiesňava je charakteristická výskytom mnohých vzácnych a chránených rastlinných druhov - žltohlavu európskeho, poniklecu slovenského, túžobníka brestového. Možno tu pozorovať vzácneho zákonom chráneného motýľa jasoňa červenookého /Parnassius apollo /L.//.
Vápencové steny tiesňavy patria spolu s terénmi v blízkej Manínskej tiesňave a na Bosmanoch k najrozsiahlejším cvičným skalám na Slovensku. Ponúkajú ideálne možnosti cvičenia techniky lezenia v dĺžke 20 až 200 metrov. 8. júna 1974 sa tu konali prvé majstrovstvá Slovenska v skalolezení ako samostatného športu so zahraničnou účasťou. Cez Kostoleckú tiesňavu prechádza červeno značený turistický chodník vedúci z Považskej Teplej cez Manínsku tiesňavu, Kostoleckú tiesňavu do Súľovských skál, Hričovského Podhradia a Žiliny.


 

Súľovské skaly

Národnú prírodnú rezerváciu Súľovské skaly tvoria rôzne vymodelované veže, steny, okná, ihly, ktoré vytvorili skalné mesto. Na Slovensku je to celkom výnimočný fenomén. Hlavnou horninou v území je súľovský zlepenec, ktorý bol vyformovaný do súčasných fantastických tvarov pôsobením rôznych eróznych činiteľov. Na skalné extrémne stanovištia sa utiahli niektoré rastlinné druhy z ľadových dôb a vytvárajú tu vzácne reliktné spoločenstvá. Súľovské skaly sú jednou z najstarších rezervácií na Slovensku. Náučný chodník, vedúci cez Súľovské skaly, nás zoznámi s prírodnými i historickými zaujímavosťami v oblasti Súľovských skál, prevedie nás cez Súľovský hrad a popri Gotickej bráne.


 

Strážovské vrchy

Obrázok Ľavobrežná časť stredného toku Váhu medzi mestami Trenčín a Považská Bystrica je lemovaná hrebeňmi Strážovských vrchov. Pohorie je charakteristické výraznou členitosťou terénu - od zvlnenej pahorkatiny /do 100 m.n.m./ cez vrchoviny /do 310 m.n.m./, hornatiny /do 420 m.n.m./ až po vysočiny. Najvyšším vrcholom je Strážov /1214 m.n.m./ , podľa ktorého je celé horstvo pomenované.
Geologicky sú Strážovské vrchy jadrovým pohorím budovaným premenenými horninami, väčšiu časť územia však pokrývajú usadené horniny - hlavne vápence a dolomity. Geologická rozmanitosť bola predpokladom pre vytvorenie bohatej tvarovej členitosti územia - nad krajinu sa dvíhajú mohutné vápencové bralá a rôzne bizardné skalné útvary - veže, bašty, skalné ihly, potoky lemujú skalné tiesňavy. Vodné toky rozbrázdili pohorie množstvom dolín - najdlhšími z nich sú Domanižská dolina, Pružinská dolina, Mojtínska dolina, Podhradská dolina, dolina Tepličky. Najkrajšou dolinou Strážovských vrchov z množstvom jedinečných prírodných scenérií je Manínska dolina s Manínskou, Kostoleckou tiesňavou a bradlom Bosmany. Vsakujúca voda vytvorila vo vrstvách druhohorných vápencov a dolomitov významné rezervoáre pitnej vody považovanej za najkvalitnejšiu vodu na Slovensku. Reakciou podzemných vôd s horninami vzniklo veľa krasových javov - najrozsiahlejšou oblasťou je Mojtínsky kras. Na okraji pohoria po tektonických zlomoch z hĺbky zeme vystupujú mnohé minerálne pramene rôznej výdatnosti. Pri najvýdatnejších vznikli kúpeľné centrá - Rajecké Teplice s prameňom teplým 39,5 ° C, Bojnice s ôsmimi prameňmi s teplotou od 24,5 do 46 ° C, a Trenčianske Teplice so siedmimi prameňmi s teplotou od 36,6 do 40, 2 ° C.
Vápencové podložie i výrazná členitosť terénu vytvárajú priaznivé podmienky pre pestré rastlinné spoločenstvá. Najhodnotnejšími sú teplomilné spoločenstvá udomácnené na slnečných skalných stenách a južne orientovaných svahoch. Úzke hlboké skalné kaňony však vytvárajú podmienky i pre rozšírenie alpínskych a subalpínskych druhov. Celý rad rastlinných druhov tu má prirodzenú hranicu svojho rozšírenia či už ide o severnú hranicu teplomilných prvkov, alebo južnú hranicu prvkov horských.
Rovnako ako flóra je pestrá i fauna Strážovských vrchov. Nájdeme tu vzácne druhy chrobákov a motýľov, obojživelníkov, spevavých a dravých vtákov i množstvo poľovnej zveri. Okrem srnčej a poľovnej zveri tu žije diviak, medveď, rys a vysadený muflón.
Na ochranu prírodných jedinečností Strážovských vrchov bolo vyhlásených viacero národných prírodných rezervácií - NPR Strážov, NPR Podskalský Roháč, NPR Vápeč, NPR Manínska úžina, NPR Temešská skala, NPR Trubárka, NPR Žihľavník - Baske, NPR Žrebíky, NPR Ostrý vrch, NPR Omšenianska Baba, NPR Veľký vrch, NPR Rokoš a NPR Bindárka.
Územie poskytuje veľa možností pre zimnú i letnú turistiku - je tu pomerne hustá sieť značených turistických chodníkov využiteľných i na cykloturistiku , cvičné horolezecké terény, milovníkov zimných športov uspokoja lyžiarske strediská na Mojtíne, vo fačkovskom sedle, na Homôlke a pod Ostrým vrchom.
Hlavnými turistickými východiskami do Strážovských vrchov od Vážskeho podolia sú mestá Považská Bystrica, Púchov, Ilava, Dubnica nad Váhom, Trenčianske Teplice a Trenčín.


 

Javorníky

Obrázok Pohorie Javorníky sa tiahne v smere SV - JZ na rozhraní Slovenska a Moravy. Je budované horninami flyšového pásma - vrstvami pieskovcov, ílovcových bridlíc a ílovcov. Javorníky sú charakteristické oblými rozložitými hrebeňmi - najvyššie body pohoria dosahujú 900 - 1000 m.n.m. / Veľký Javorník - 1071 m.n.m., Malý Javorník - 1019 m.n.m., Orgoňova Kýčera - 957 m.n.m., Stolečný - 956 m.n.m., Lemešná - 950 m.n.m., Makyta - 922 m.n.m./ Územie patrí do mierne teplej oblasti, s postupne sa zvyšujúcou nadmorskou výškou prechádza do chladnej oblasti.
Geologické podložie, nadmorská výška i klimatické podmienky ovplyvnili zloženie vegetácie územia, ktorá je chudobnejšia ako kvetena pohorí s vápencovým podložím. So stúpajúcou nadmorskou výškou možno na území rozlíšiť viacero vegetačných stupňov. Do výšky 500 m siaha stupeň pahorkatín. Podhorský stupeň, siahajúci do nadmorskej výšky okolo 900 m je najrozšírenejším stupňom oblasti. Vyznačuje sa rozsiahlymi bukovými porastami , pri hornej hranici i s jedľou a smrekom. Vplyv človeka aj tu premenil skladbu lesa - mnohé časti sa úplne premenili na smrekové monokultúry. Najvyšším tu zastúpeným stupňom je horský stupeň, ktorý zasahuje až do výšky nad 1000 m.n.m.
Je tu niekoľko charakteristických lesných spoločenstiev - horský jelšový les, karpatský bukový les, jedľový a smrečiny. Výrazný vplyv na charakter vegetácie mala činnosť človeka - obrábanie pôdy až do vysokých polôh a pasenie dobytka. Nápadným, umelo vytvoreným povrchovým útvarom sú tzv. kamenice - vznikli zberom a ukladaním kameňov pri čistení pasienkov. Priestor medzi kameňmi sa utesňoval pôdou, čím sa vytvorili podmienky na uchytenie vegetácie.
Z chránených rastlinných druhov sa v Javorníkoch vyskytujú - rebrovka rôznolistá, plavúne, vstavače. Návštevníci tu nachádzajú veľké množstvo lesných plodov - malín, jahôd, čučoriedok a početné druhy húb.
Zo vzácnych živočíšnych druhov sa tu vyskytujú dravé vtáky - jastrab hnedý, sokol myšiar, kaňa, sovy - výr skalný, plamienka driemavá, veľa druhov spevavcov, obojživelníky - salamandra škvrnitá, mlok karpatský, plazy - úžovka obyčajná a zmijovec hladký. Lesy oblasti sú domovom poľovnej zveri - jelenej i srnčej. Miestami hojná je sviňa divá, jazvec obyčajný, mačka divá a ďalšie.
Územím Javorníkov vedie niekoľko značkovaných chodníkov: Nosice - Horná Mariková - horský hotel Portáš - 11 hodín - modrá značka Považská Bystrica , miestna časť Orlové - Orgoňova Kýčera - Malý Javorník - 10 hodín - modrá značka Trasa hlavným hrebeňom Javorníkov - Makyta - Papajské sedlo - Portáš - Malý Javorník - Veľký Javorník - Bumbálka - 9 3/4 hodiny - červená značka. V horských osadách boli vybudované lyžiarske strediská Čertov, Papradno - Podjavorník, Čerenka, po hlavnom hrebeni Javorníkov vedie v zimnom období frekventovaná lyžiarska bežecká stopa.


 

Marikovská dolina

Obrázok Najdlhšou dolinou na Slovenskej strane Javorníkov je Marikovská dolina vymodelovaná vo flyšovom podloží tokom Marikovského potoka. Od jeho ústia do Nosickej priehrady pri obci Udiča po záver doliny meria približne 27 km. Kopaničiarske osídlenie a spôsob hospodárenia vtlačil krajine charakteristický ráz, ktorý sa zachoval až do dnešných čias. Dolina je husto osídlená - vedie cez Udiču, Hatné, Prosné, Dolnú Marikovú až do Hornej Marikovej - obce skladajúcej sa z množstva osád a samôt. Archeologické nálezy svedčia o osídlení tejto oblasti už v neskorej dobe kamennej a dobe bronzovej. Celá dolina najmä jej horná časť bola intenzívne osídlená počas valašskej kolonizácie v 16. storočí. V jednotlivých obciach, osadách i na samotách sa dodnes zachovali ukážky typickej ľudovej architektúry. Charakteristickou pre túto oblasť sú dvojpriestorové zrubové drevenice pokryté šindľovou strechou postavené na kamennej podmurovke. Zaujímavými nápadnými útvarmi vytvorenými ľudskou činnosťou sú tzv. kamenice - vznikli zberom a ukladaním kameňov pri čistení pasienkov.
V dolnej časti doliny sú bočné svahy využívané ako poľnohospodárska pôda, smerom vyššie prechádza do pasienkov a lesa. Nájdeme tu pestré spoločenstvá drevín. Pôvodným porastom bol bukovojedľový les, ktorý sa však zachoval len vo vyšších polohách. Veľké plochy zaberajú vysadené smrekové monokultúry. Na medziach rastú pestré spoločenstvá javorov, líp, jaseňov a liesok. Okolo Marikovského potoka rastie jelšový les. Na miestach pôvodných pasienkov bol vysadený smrekovec opadavý a rôzne druhy borovíc. Lúky a lesy Marikovskej doliny sú veľmi bohaté na lesné plody - jahody, maliny a hlavne rôzne druhy húb.
Nájdeme tu i veľa rastlinných druhov, i keď nie tak rozmanitých ako na vápencovom podloží. Pozornosť pútajú najmä viaceré druhy vstavačov kvitnúcich fialovými a žltými kvetmi na lúkach. Z ďalších vzácnych druhov tu rastie orlíček obyčajný, rebrovka rôznolistá, plavúň jedľovitý, vemenník dvojlistý.
Z fauny upúta pozornosť predovšetkým "žijúca skamenelina" - čiernožltá salamandra škvrnitá. Okrem srnčej a jelenej zveri tu má svoj domov sviňa divá a rys ostrovid. Môžeme tu pozorovať množstvo dravých vtákov - jastraba veľkého, kaňu lesnú, kuvika malého a veľa druhov spevavcov.
Návštevníci doliny môžu využiť viacero značených turistických chodníkov: modrá - bočný hrebeň - Nimnica - kúpele - sedlo Kýčera - Modlatín - hotel Portáš modrá - bočný hrebeň - Považská Bystrica, Orlové - sedlo Chrcholinec - Orgoňova Kýčera - Malý Javorník žltá - Horná Mariková, kostol - Orgoňova Kýčera žltá - Horná Mariková, Ráztoka - Malý Javorník žltá - Udiča - Klape - Bystrický /Považský/ hrad Vyznavačom zimných športov slúži frekventovaná bežecká stopa po hlavnom hrebeni Javorníkov a lyžiarske vleky v Hornej Marikovej - Ráztoke a Kátline.


 

Mojtín

Obrázok Mojtínskou dolinou cez kúpele Belušské Slatiny a známe kamenné vráta sa dostaneme do obce Mojtín, ležiacej na náhornej plošine obkolesenej lúčnymi svahmi s pásmi bukového lesa.
Obec sa prvýkrát spomína v roku 1364 ako villa Moite. Patrila ku košeckému hradnému panstvu, časť patrila zemianskej rodine Ladeckých. V 16. a 17. storočí bola pravdepodobne opustená, nanovo ju osídlili v 18. storočí. Väčšina obyvateľov sa venovala poľnohospodárstvu, časť sa zaoberala výrobou dreveného uhlia, ako o tom svedčí názov zaniknutej časti obce - Uhliská.
Z kultúrnych pamiatok pútajú pozornosť zvyšky ľudovej zrubovej architektúry a neskoroklasicistický kostol Sv. Cyrila a Metoda postavený v roku 1863. V jeho interiéri sa nachádza oltárny obraz Sv. Cyrila a Metoda a obraz Immaculaty od významného slovenského maliara 19. storočia - Jozefa Božetecha Klemensa. V budove fary visí od toho istého autora obraz najzaujímavejšieho mojtínskeho rodáka - "cisárskeho večného vojaka" Ladislava Gabriša Škultétyho /1738 - 1831/. Ladislav Gabriš Škultéty od svojho trinásteho roku slúžil osemdesiat rokov v službách štyroch cisárov. Prežil 22 vojen na 256 bojiskách a vojenská história ho pokladá za najstaršieho vojaka sveta. Bojoval dvanásťkrát proti Francúzom, sedemkrát proti Prusom, dvakrát proti Turkom a raz proti ruskému cárovi. O osudoch Ladislava Gabriša napísal spisovateľ Ján Martiš dva romány Cisársky večný vojak a V službách štyroch cisárov.
Mojtín je ideálnym miestom na rekreáciu v letnom i zimnom období. Je to jedno z najvýznamnejších lyžiarskych stredísk v Strážovských vrchoch. Lyžiarom slúži šesť lyžiarskych vlekov s prepravnou kapacitou 3 300 osôb za hodinu a tri lyžiarske turistické trate. V lete obec slúži ako východiskový bod na výlety do Strážovských vrchov. Je križovatkou viacerých značených turistických chodníkov , vedúcich do Zliechova, Radotínskej tiesňavy, doliny Riedka, na Rohatú skalu /866 m.n.m./ a Rohatín /832 m.n.m./.


 

dnes je: 24.7.2017

meniny má: Vladimír

... a nechajte sa elektronickou poštou informovať o novinkách na našej web stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

31274550

Úvodná stránka